NEVYRIEŠENÝ VZŤAH Z DETSTVA A NEODPUSTENIE

            Po prednáške o odpustení prišiel za mnou jeden mladý rehoľník. Hovoril o tom, že má hrozných predstavených a v kláštore to už dlhšie nevydrží. Dnes však pochopil, že by im asi mal odpustiť...
            Pretože do vzťahu k autoritám sa často premietajú nevyriešené vzťahy z minulosti, opýtala som sa ho na jeho rodinu a jeho detstvo. Vyrastal doma iba s otcom a dvoma bratmi. Otec bol vojak z povolania a domov si neraz plietol s kasárňami. Navyše obom jeho bratom sa lepšie darilo v škole. On nikdy nestačil napĺňať otcove predstavy, vždy za bratmi „zaostával“ a cítil sa byť menejcenným.
            V osemnástich rokoch sa zbalil a odišiel z domu. Prijal krst a po čase vstúpil do rehole. Na otázku, či jeho vzťah s otcom je už v poriadku, odpovedal: „Ale áno... My sa nestretávame.“
            Jeho odpoveď bola dôkazom toho, že jeho vzťah s otcom v poriadku nie je. Odchod od ľudí, ktorí mi spôsobovali problémy nemôže nahradiť odpustenie. Tým, že človek za sebou zatvorí jednu kapitolu života - napríklad odíde z domu, zo spoločenstva, z rehole, rozvedie sa a následne sa s dotyčnými ľuďmi nevída - to neodpustenie nerieši. Hriech neodpustenia nemožno zotrieť ani vzdialenosťou, ani časom.
            Poprosila som toho muža, či by sa mohol vrátiť v spomienkach do svojho detstva. Predstaviť si svojho otca a vysloviť veci, ktoré mu nikdy nedokázal povedať, ktoré dusil v sebe. Nech vyleje zo srdca svoju horkosť.
            Dlho bolo ticho. Potom rehoľník prehlásil, že sa to nedá. Vôbec nedokáže vysloviť slovo „otec“. Stále sa mu vracala jedna hlúpa príhoda z detstva, ale vraj nič podstatné. Asi vo štvrtej triede dostali dobrú učiteľku matematiky a kvôli nej sa začal predtým nenávidený predmet poctivo učiť. Nakoniec si z rozhodujúcej písomky priniesol domov v žiackej knižke jednotku, čo sa mu dovtedy nikdy nepodarilo. Celou cestou domov sa nemohol dočkať, čo na to povie otec, keď to uvidí. A keď otec otvoril žiacku knižku, odhodil ju na skrinku so slovami: „Aj tak si to od niekoho odpísal!“
            Ten mladý muž sa odmlčal, trpko sa usmial a povedal: „Ale to je len taká hlúposť, neviem, prečo o tom vlastne hovorím...“ Opýtala som sa ho: „A čo by si vtedy povedal otcovi, keby si si to mohol dovoliť? Čo sa v tebe odohrávalo? Pokús sa to vysloviť teraz!“ Zasa bolo dlho ticho a zrazu zo seba vysúkal priškrteným hlasom: „Ty si ma teraz zabil!“
            Prešiel mi mráz po chrbte. Pretože v tom momente tento chlapec vo vzťahu k svojmu otcovi naozaj rezignoval, zlomil nad sebou palicu a uzavrel sa do svojho väzenia nenávisti, apatie a nedôvery k ľuďom.
            Po chvíli povedal: „A vlastne – ešte mám v sebe jedno slovo pre otca...“ Dlho bolo ticho. „Sviňa!“ Zhlboka si vydýchol a pozrel na mňa, či som sa nepohoršila. Povedala som mu: „Vidíš, tak úplne v poriadku to vo vzťahu k otcovi nie je. Vo svojom srdci si roky choval nenávisť. Nevedel si, čo s ňou, tak si ju zatlačil do úzadia. Chcel si zabudnúť. Rana, ktorú ti otec spôsobil, nie je tvoja vina – to je jeho hriech. Ale tvoja reakcia – tá nenávisť – to už je tvoj hriech. Je to niečo ako špina v rane, ktorá potom hnisá a bolí ťa. Život sa dá prežiť aj bez toho, že by sme sa jej dotkli. Ale odkrytie boľavých miest a pripustenie si ich existencie je jedinou možnosťou, ako začať s ich uzdravovaním.“

(zdroj: Katarína Lachmanová, Zamknuté znútra)